Strážkyňa Čierneho zálivu
Volá sa Alžbeta Kostelanská. Možno ju poznáte.
Píše.
Práve teraz Vám ponúka poviedku Strážkyňa Čierneho zálivu
Som iba tieň. Iba tieň toho, čo som bola kedysi. Už nie som nič. Nič vo mne už neostalo. Už ani kvapka môjho mocného a nádherného ducha, ani kúsok mojej fascinujúcej mysle. Vôbec nič. Iba silná chuť smrti ma núti stále myslieť. Cítim ju na jazyku, na končekoch prstov ...
Noc je čas, kedy ju cítim najsilnejšie. Vtedy sa mi vracia aspoň trocha môjho strateného ducha. Stojím tu, na útese týčiacom sa nad Čiernym zálivom. Čakám. Sledujem osamelé lode a člnky, ktoré sú dostatočne odvážne na to, aby riskovali cestu neprehľadnou tmou. Keď sa niekto objaví, ničím. Ničím všetko. Krehké, rokmi a prácou zničené životy starých rybárov aj veselé dušičky výletníkov, túžiacich vidieť západ slnka z rovnej vodnej hladiny. Nič predo mnou nie je skryté. Žiadna duša ani život. Všetko odíde, len čo sa ku mne priblíži.
Keď slnko znova vyjde, vrátim sa na svoj podstavec a znova nie som ničím iným, iba chladným kusom neživej žuly, ktorá by mala prinútiť ľudí spomínať. Usmievam sa na desiatky živých bytostí, prechádzajúcich okolo mňa. Trpím nálety odporných čajok, ktoré si myslia, že svet patrí iba im. Počúvam útržky rozhovorov. Vnímam rôzne živé príbehy. Tie ale odchádzajú rovnako rýchlo, ako prichádzajú.
Potom príde noc. Rovnaká ako každá iná. Pokojne stojím a hľadím do diaľky. Na obzore sa črtá loď. Chvíľu len tak sledujem, ako sa približuje. Zdvihnem ruke. Jemné, upokojujúce vlnky sa náhle zvíria v šialenom tanci. Predstavujem si, ako sa pomaly potápa, ako ju strhávajú ľadové vlny. Počúvam výkriky námorníkov, ktorí cítia svoj blížiaci sa koniec. Potom už je všade len ticho. Ešte dlho len tak stojím na útese a sledujem zvlnenú hladinu. Keď sa mojej chladnej mŕtvej pokožky dotknú prvé lúče slnka, vrátim sa na svoje miesto.
Počúvam výklad akejsi sprievodkyne, snažiacej sa niečo vysvetliť ignorantským turistom. Nikto ju nevníma. Okrem mňa.
„Symbolom nášho ostrova je práve žena, ktorej sochu môžete vidieť pred sebou. Medea Stuartová sa zaslúžila o kultúrny rozvoj mesta ...“
Pred očami sa mi začnú mihať stovky obrazov. Jeden ale vyčnieva. Moja posledná noc. Všade okolo je tma. jediné svetlo vychádza z lampáša, ktorý si nesiem v ruke. Zastavím sa tesne pri okraji útesu. Chvíľu len tak hľadím na spenené čierne more. Zdá sa mi, že počujem kroky. Cez fúkajúci vietor ale takmer nič nepočuť. Otočím sa. V tme sa nejasne črtá postava. Kráča ráznym krokom, akoby mu patrilo všetko naokolo. Príde až ku mne, bez zastavenia ma nežne objíme. Chvíľu len tak stojí, drží ma v náručí. Odhodlám sa na nesmelý pohyb. Pomaly prstami prechádzam po jeho vlasoch, v tme rovnako čiernych ako smola. Šikovne rozopne sponu môjho plášťa. Vietor ho ihneď zoberie do svojej moci a odnesie ho ďaleko nad morskú hladinu. Ruky mi položí na ramená, nežne ma pobozká. Potom ma pustí. Ani sa nepohne. Zdá sa, že ma chce znova objať. Jeho výraz sa náhle zmení. Zrazu je desivý, pripravený spraviť čokoľvek. O krok ustúpim. Nijak to nepomôže zmierniť ten šialený pohľad v jeho očiach. Celou silou vrazí do mojich pliec. Stratím rovnováhu. Pár sekúnd padám, až kým nenarazím na rozbúrenú morskú hladinu. Okolo sa šíri iba tma.
O pár rokov sa prebúdzam na tomto útese. Nie som už vôbec nič. Iba žulová socha. Vidím krásnu tvár svojho vraha. Hmlisto vnímam jeho slzy a príhovor určený mojej pamiatke. Vidím všetkých tých ľudí, ktorí mu súcitne podávajú ruku. Vtedy som zničila prvú loď.
„... starší obyvatelia mestečka tvrdia, že práve Medea môže za časté námorné nehody, ktoré sa dejú v blízkosti zálivu. Paradoxné je, že práve jej snúbenec bol prvou zdokumentovanou obeťou.“
Keby sa sochy vedeli smiať, smiala by som sa. Znova sa ponorím do spomienok. Lodí boli už desiatky. Väčších aj menších. Cítila by som ľútosť, keby to bolo možné. Nič ale necítim. Som iba tieň.