Cukrová rozprávka
Alžbetka Kostelanská (4.E) v súťaži Literárny Zvolen (celoslovenská súťaž literárnej tvorby autorov, členov literárnych klubov a krúžkov) získala svojou poviedkou Cukrová rozprávka Čestné uznanie. Na vyhodnotení 16. a 17. 10. v Krajskej knižnici Ľ. Štúra vo Zvolene sa Alžbetka dozvedela, že jej práca porotu zaujala pôsobivými vizuálnymi obrazmi, na ktoré bola jej Cukrová rozprávka mimoriadne bohatá.
Aj vy máte možnosť prečítať si ocenené dielko.
Kde bolo, tam bolo, niekde v akomsi malom mestečku, v jednej zo stoviek zakrútených úzkych uličiek, úplne na okraji, tam, kde takmer nikto nechodí, žila svojím vlastným životom akási malá zabudnutá cukráreň. Každý deň žila, dýchala a snívala vlastným jedinečným spôsobom. V každom jej kúte, úplne všade prežívali tie najčudnejšie tvorčeky.
Na jednom zo stolov kdesi v rohu, stála malá cukornička. Vyzerala rovnako ako všetky ostatné, bola porcelánová, pokrytá lesklou bielou glazúrou a drobnými ružovými kvietkami. V cukorničke sa rozprestierali nádherné lesknúce sa hory, sladké priesvitné lesy a šíre cukrové polia. Tiekli tam divoké rieky a padali neskrotné vodopády. Všetko sa ligotalo v odtieňoch snehovo bieleho cukru. V porcelánovom Cukrovom kráľovstve žili maličké tvorčeky - cukrovníci. Každý deň sa prehrabávali kopami cukru, stavali z neho cukrové domy, cukrové záhrady a cukrové hrady. Na svojich cukrových námestiach predávali pocukrované koláčiky a cukrové nádoby, čačky aj šaty. Všetko, čo poznali, bolo z jemnučkého starostlivo opracovaného cukru. Po večeroch si rozprávali sladké rozprávky a v noci spievali prastaré balady o bytostiach, ktoré brázdili nekonečné pláne tej akejsi zapadnutej cukrárne.
Úplne na okraji Cukrového kráľovstva žil v drobučkom domčeku vystavanom z cukrových tehál malý cukrový chlapček. Nikto nevedel jeho meno. Nikto ho ale ani nechcel vedieť. Malý cukrový chlapček bol jedinou hrozbou, ktorú nebojácni cukrovníci poznali. Každý cukrovník naňho s obavami hľadel. Verili prastarým povestiam, ktoré nenávideli malého cukrového chlapčeka. Každý cukrovník sa bál toho, čo mal ten chlapček spôsobiť. Všetci sa desili toho, kto bol s malým cukrovým chlapčekom naveky spútaný.
Na druhej strane tej akejsi zapadnutej cukrárne, tam, kde slnko nikdy svietiť nesmie, na najvyššej polici starého drobiaceho sa regálu, prežratého kolóniami bojovných červotočov, sa rozprestierali nekonečné pláne Zabudnutého sveta. Tam, v dunách prachu a v lesoch pavučín žili tie najväčšie nočné mory a najzabudnutejšie bytosti. Presne tam, nad prachovými dunami, na pohľad úplne mŕtvymi, sa týčila vysoká veža vystavaná z pevného desaťročného prachu. Toto bolo miesto, kde všetky obavy vystrašených cukrovníkov naberali svoj skutočný strašidelný tvar.
Malý cukrový chlapček si na okraji Cukrového kráľovstva sladko sníval svoje nekonečné sny. Strach ostatných ho nikdy nezaujímal. Spokojne každý deň čítal príbehy o vzdialených krajinách, fascinovane počúval všetky piesne a svojím teleskopom sledoval všetky tie roztrúsené exotické krajinky plné nevšedných obyvateľov tej zapadnutej cukrárne. Každý deň namieril svoj teleskop na iné miesto. Sledoval všetkých so sladučkou bázňou. Každý deň prehliadal snehovo biele kopce Cukrového kráľovstva. Sledoval vzdialené miesta plné slnka až úplne pri výklade, obzeral si celý svet tej akejsi zabudnutej cukrárne. Jeden deň sledoval bujaré oslavy na policiach s podmanivým alkoholom, kde horiaca tekutina tiekla v širokých riekach a nablýskané fľaše šťastne tancovali, až kým sa neporozbíjali. Na druhý ho zaujali elegantné večierky v košíkoch s ovocím, kde si nádherné jahodové dámy s listovo zelenými vlasmi obliekali ružovučké šatôčky a okato flirtovali s pomarančmi v žiarivo oranžových oblekoch. Ďalší deň zaujato sledoval čajové večierky krehkých šáločiek z čínskeho porcelánu, kde sa preberali tie najšťavnatejšie klebety. A keď sa jeho teleskop zastavil na nekonečných prachových dunách Zabudnutého sveta, zrazu našiel niečo, čo chcel nájsť. Zrazu prestal sledovať všetko naokolo. Zrazu nenávidel svoj snehobiely domov a ešte viac sa ukryl medzi svoje sny.
Tam pod tmavými prašnými mrakmi Zabudnutého sveta, príliš hlboko v pavučinách, až na úplnej hranici bájí a reality, vo vysokej prašnej veži obkolesenej polorozpadnutými opustenými domčekmi, dávno neexistujúceho kráľovstva, žil ten najbájnejší tvor. Nádherný, smrteľne nebezpečný karamelový drak. Bol obrovský, ani jedna prastará povesť ktoréhokoľvek národa tej akejsi zabudnutej cukrárne, ho nedokázala opísať v jeho úplnej majestátnej kráse. Telo, pokryté neustále tečúcim roztopeným karamelom, žiarilo ako potok rozpálenej lávy. Sladkými slovami obaľoval už celé desaťročia všetky chradnúce mysle, prežívajúce hlboko medzi prachom a pavučinami. Každý a jeden tvor Zabudnutého sveta čakal na jeho sladulinké lepkavé slová. Svojou sladučkou tekutou mocou sa dostal do myšlienok každého, kto zazrel jeho karamelové oči. Tie najstrašidelnejšie a zároveň najfascinujúcejšie oči, hlbšie ako tá najtmavšia priepasť. V jeho vlastnej mysli sa neustále rodili trpké, jedovaté plány. Staval si nekonečný plán, sníval o krvavej pomste, o zabíjaní, o ničení a pustošení. Jeho život mal len ten jediný cieľ. Karamelový drak sníval o pomste. Celý jeho sladko jedovatý duch túžil iba po nej. Karamelový drak nenávidel všetkých, ktorí ho nazývali hrozbou. Karamelový drak vymýšľal nekonečný plán, ktorý ich mal všetkých zničiť.
Zrazu úplne všetko, čo malý cukrový chlapček dokázal vnímať, prekryl pár prekrásnych karamelových očí, hlbších ako tá najčernejšia priepasť. Vtom už netúžil po žiadnej z tých nádherných fascinujúcich krajín, ktoré predtým tak zbožne sledoval. Všetko zaplnili tie tajuplné oči. Odvtedy svoj teleskop vždy namieril iba na to miesto, kde ich prvýkrát zazrel. Nič iné sa mu už nezdalo dôležité, len nájsť ten omamný pohľad. Už nepočúval všetky príbehy statočných sladučkých cukrovníkov. Už ani nespal, nejedol, zabúdal dokonca dýchať. Už len upieral svoje oči na vysokú prachovú vežu v najvyššej polici, prežratej stovkami násilníckych červotočov. Už nedokázal nič, čo predtým tak veľmi chcel. Ani si nevšimol to, že ostatní cukrovníkovia sa ho boja. Rýchlo utekajú a ani sa pri tom naňho nepozrú. Vnímal iba ten sladučký omamný hlas, ktorý zrazu vládol nad všetkými jeho myšlienkami. Každým dňom bol ten hlas odvážnejší, každým dňom bol vtieravejší a vlastnil čoraz viac z mysle malého cukrového chlapčeka.
Deň za dňom videl čoraz neskutočnejšie obrazy. Každý deň prišli nové krásne sny. Neustále sníval, ale nikdy nedokázal zaspať. Každý sen bol iný. V jednom čítal, v inom sa prechádzal po snehovo bielej krajine, kráčal pomedzi prekrásne lesklé kopce a šplhal na zrkadlové štíty. Rozprával sa s tvormi, ktoré nepoznal, smial sa, hľadel do fontány plnej čohosi lepkavého a zlatistého. Všetky tie sny boli nádherné. Vo všetkých bol zrazu dokonale šťastný. Vždy, keď ale hľadel na svoj rozmazaný obraz, nevidel malého cukrového chlapčeka so zvedavo rozšírenými zreničkami. Vždy, tesne predtým, ako sa sen skončil, zazrel tie hlboké karamelové oči. Vždy tie isté, nádherné a fascinujúce. V jeho snoch boli aj snívajúce a milo usmiate.
Celý svet malého cukrového chlapčeka bol zrazu pozakrývaný nepriehľadným závojom. Zrazu neostalo nič iné len sny. Už nepotreboval nič iné.
Sladké slová pokračovali. Dni sa menili na týždne, týždne na mesiace. Cukrová krajina sa menila pod dohľadom pracovitých cukrovníkov – stavbárov stavajúcich svoje cukrom vydláždené ulice a útulné domčeky.
Z malého cukrového chlapčeka odrazu zmizlo všetko, čím bol. Sny sa stupňovali, až kým neboli na nerozoznanie od skutočnosti, až kým nenastal moment, ktorý roztrhal závoj okolo mysle malého cukrového chlapčeka.
Zrazu sa pred ním objavil. Nádherný karamelový drak s telom pokrytým desiatkami tenučkých vrstiev šupín zlatších ako čerstvo skaramelizovaný cukor. Malý chlapček žasol nad stovkami prekrásnych rôznych odtieňov zlatej a hnedej, šíriacich sa ako vlny spolu s každým dračím pohybom. Zrazu boli všetky sny a túžby, ktoré ešte ostali dokonale reálne. Malý cukrový chlapček sa zrazu zatúžil dotknúť svojho jediného sna. Zbožne k nemu natiahol ruku. Len čo sa ale dotkol jeho fascinujúcej kože, celým telom sa mu začala šíriť dotieravá vlna tepla. Zrazu sa nemohol ani pohnúť, každý kúsok jeho cukrového telíčka jasne horel zlatistým plameňom. Jeho šaty, ušité z cukrových vláken v tenkých prúdoch stekali na zem. Celý svet vybuchol v jasných zábleskoch hnedej a zlatej. Záves okolo mysle cukrového chlapčeka sa definitívne rozpadol.
Z krehučkých telíčok všetkých cukrovníkov, obalených do nepreniknuteľnej vrstvy karamelu, ostal už len sladučký prach. Z prosperujúceho Cukrového kráľovstva len kopa sladučkého lepkavého karamelu.
Oči malého cukrového chlapčeka chladne sledovali nekonečné záveje tejto hnedej lepkavej masy. Boli to tie najdesivejšie a zároveň najnádhernejšie oči, aké si ktokoľvek dokáže predstaviť. Boli to oči karamelového draka. Nového karamelového draka, oveľa krajšieho a oveľa hrozivejšieho, ako mohol kedy byť ten pred ním. Nevinná dušička cukrového chlapčeka sa dusila pod tisíckami vrstiev toho najlahodnejšieho karamelu. Všetky sny sa roztopili pod horúcou, neustále sa topiacou kožou. Už neostala ani stopa po Cukrovom kráľovstve. Už neostala ani stopa po nebojácnych cukrovníčkoch. Všetko zakryl ten najlahodnejší karamel. Všetko bolo zrazu až príliš sladučké na to, aby to mohlo ďalej existovať.
Nádherné oči karamelového draka ostali zabodnuté do lepkavých polí. Takmer mŕtva dušička cukrového chlapčeka zavyla od bolesti. V tej chvíli sa každý tvorček v tej akejsi zabudnutej cukrárni striasol vo vlne chladného strachu. Zničená dušička malého cukrového chlapčeka sa v agónii zmietala novým mocným telom. Karamelový drak roztiahol takmer priesvitné zlatisté krídla a kvíliac odletel naspäť na najvyššiu policu starého drobiaceho sa regálu prežratého nezničiteľnými červotočmi, do osamelej veže, teraz patriacej jemu, kde sa smel ukryť pred svojimi novými trpko jedovatými myšlienkami.
Ráno, keď sa dvere tej akejsi zabudnutej cukrárne otvorili, vždy usmiata majiteľka vydrhla všetok lepkavý karamel z cukorničky posiatej drobnými ružovými kvietkami. Nasypala do nej nový, nepoškvrnený cukor, novú rodinu cukrovníkov a nového snívajúceho cukrového chlapčeka. Starostlivo uložila cukorničku na ten najodľahlejší stôl, ku ktorému si takmer nikto nesadne a z vražedne mocného karamelového draka sa znova stala len vzdialená hrozba prežívajúca na hranici bájí a reality.